Prechádzka s Kraskom za humnami...

10. května 2014 v 21:11 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky

Lúka pokosená tak asi týždeň dozadu vonia vôňou bylín, bodľačia a trávy. Malý čierny pes menom Bendži pobehuje okolo mňa. "Voľno!" a už lieta kade-tade, hrabe a snorí po myšiach, veď to má v povahe. Biele chumáčiky odkvitnutej púpavy poletujú vzduchom v radostnom víre vzduchobitia.

V Liptove na mäkkej mokrej pôde nachádzam svoj raj, Eden vlastnej existencie... Vietor od chrbta prináša zo západu lúče zapadajúceho slnka, hrejú a smejú sa v odleskoch neďalekého potoka. V posledných lúčoch starootcovská horela roľa? Ech, Krasko, poď sa so mnou prejsť poza rodné humná! Stromy nám do tohto vzrušujúceho tanca prírody spievajú poéziu jari. Zdanlivé ticho je vo svojej podstate dokonalým súzvukom prírody, vtáky vášnivo šepkajú novinky o prichádzajúcom cudzincovi.

I nebo hrá svoju pieseň- blankytnú, zamatovú, priezračnú. A oblaky? Nie! Len slnko a mesiac naraz v opojení, čistejšom než víno v sklenenom pohári, skotačivo i túžobne tancujú milostné tango... HOP! A je z toho polka! A tie lány polí sa len mlčky prizerajú. Ale kdeže, každé pole skrýva v sebe more života. Vôkol mňa je oceán krás, oslava prírody, stretnutie úchvatu. Nestačí len vidieť, treba počuť, nestačí cítiť, dotknime sa!

Krasko, viem prečo sa pýtaš, či vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme! Vidím tie majestátne rezáky vôkol seba! Týčia sa a obopínajú celý Liptov a moju malú stiesnenú dušu svojim ostrým perleťovým pohľadom... Usmievavé, hrozivé, čarotvorné i mystické. Prvý príbeh Romea a Júlie lež v podaní tatranských štítov Krivaňa a Hole, obrov trpiacich večným odlúčením kričí do vetra svoje túžby!

Chcem dýchať, kráčať a žiť tu a v tejto chvíli! Hltám okamžik plným dúškom, nástojčivo a nedočkavo. Vzduch, voda, zem, oheň sa tu spájajú v jednu harmóniu sveta, uchvatnú a zázračnú... Harmóniu všetvorivú a harmóniu všezničujúcu! Všetko v jednom a jedno vo všetkom. ÚCHVATNÉ.



Krása, že Ivan? Mlčky to pozorujem a píšem. Priateľu, ty si veľký pán... a ja som len z cudziny tulák!

 

E.M.K. (Éter Malomeštiackej Kultúry)

3. května 2014 v 15:13 | Peter Gustáv Hrbatý |  Spoločnosť, doba a ja
Performance je predstavenie, ktoré môže človeka chytiť a osloviť hocikde a hocijako. Neviaže sa na kostým, miesto, oponu ani javisko. Človek sa stáva divákom bez toho, aby vedel, že je divák, priestor sa stáva javiskom aj bez opony a hľadiska... Herci upozorňujú na spoločenské problémy, bez toho, aby si okoloidúci človek uvedomil, že je súčasťou predstavenia! Divadlo sa tak otvára, prichádza k Vám do ulíc, ktorými sa prechádzate, do obchodov, v ktorých nakupujete, do priestoru, v ktorom žijete.

Slobodná doba umožňuje umelcom slobodne sa vyjadriť, kritizovať pomery, ukazovať ľuďom zrkadlo ich duše! A ľudia sa bránia, v slobodnej dobe umlčievajú umelcov peniazmi a keď sa nedajú tak silou! Performance Študentského divadla Filozofickej fakulty v Prešove E.M.K. (Éter Malomeštiackej Kultúry) dokázal, že sloboda, o ktorej všetci, tak veľkohubo hovoria je ilúzia a klam...
Éter malomeštiackej kultúry nedovolí človeku vystúpiť a nesúhlasiť, nedovolí človeku brániť svoje názory, nedovolí človeku hovoriť, že sa mu niečo nepáči. Žiaden človek neprišiel osobne a nepovedal básnikovi, aby prestal... A hoci malomeštiak otvorene nepovie nič, tak kričí z rúška anonymity!

"My hráme divadlo, to je predstavenie!"
"Choďte hrať divadlo do hory!"

Súdruh policajt hovoril jasne. Ale nebol to len príslušník bezpečnosti, kto obmedzil slobodu umelcovi. Malomeštiaci skrytí za oknami, natoľko odvážni, aby zavolali políciu, nech urobia poriadok s básnikom, recitujúcim svoje básne, nedokázali prísť a dosvedčiť, čo sa stalo... Slobodní ľudia majte hrdosť a hovorte otvorene! Bez svedka niet prečinu! Bez diváka niet divadla- vy ste sa dívali, ale mlčali!

Vy blázni, človeka však nemožno len tak umlčať... Dielo bolo dokončené neskôr, ale ešte v ten deň a na tom istom mieste!

Na námestí pri kostole videli okoloidúci strašný výjav:
Traja uniformovaní muži chytili, zbili a ostrihali básnika recitujúceho verše, ktoré idú ťažko do uší! Toho istého, ktorého malomeštiaci umlčali pár hodín predtým...





Trojrohý list na rozlúčku

6. dubna 2014 v 18:47 | Peter Gustáv Hrbatý |  Osobnosti môjho života
Drahí páni,
čujte moju spoveď, bo ja - Jánošík som hriešny tvor, z tých hriešnych dokonca najhriešnejší. Vy ste vyniesli rozsudok, v ktorom ma obviňujete z prestúpenia proti zákonom ľudským i božským a ja sa doznávam svojej viny. Len nie tak zbrklo! Dovoľte mi ešte rieknuť pár slov, než mi hákom telo prešpikujete...

Pozrite sa na seba, páni, a povedzte koho nazývate zlodejom? Toho, čo lipne na živorení ostatných, alebo toho, čo kradne, keď mu už núdza iné nedovolí? Či som mal na výber? Či som chcel odísť do hôr? Či som dobrovoľne ušiel z domova? Nechcel - Musel! A aj keby ma panstvo do hôr nevyženie, ako dlho by som nečinne vydržal pozerať sa na biedu... Pre mňa za mňa nech si ma história odsúdi ako obyčajného zloducha a vraha. Ako toho čo proti zákonu stál, možno i lepšie bude tak! Len vedzte, že zákony krajiny tiež len ľudia píšu. A ako ich píšu? Tak, aby im dobre bolo! No nie všetkým, aby dobre bolo, ale len tým čo zákony píšu. A proti zákonom takýmto rád zbraň do ruky zoberiem znovu a znovu! Keby zákon svetský spravodlivý bol i ja by som v ňom spravodlivosť chránil... Ale chudobný sa bohatým nestane, kým kradnúť nebude! Taký je váš zákon, drahí páni. Ja som však okrádal nesprávnych a v tom má byť moja vina.

I zákon Boží som porušil, no kto nie? Kto ste, že ma súdite? Idete hádzať kameňmi? Vy ma síce odsúdite na smrť a zabijete ako zviera, ale vedzte, že ja jediný z vás umriem ako človek. Ja som sa chudobný narodil a chudobný aj zomriem. Ja som sa nepovyšoval nad iných ľudí ani rodom, ani majetkom ničím. Pamätal som na smrť, na to, že som prach a na prach sa obrátim. Môžete to o sebe povedať aj vy? Človek, je pre vás červom. Žijete si, ako keby ste tu večne. Bohovia mamonu na zemi. Vy, sudcovia, čo sa Bohom oháňate, vyberte si brvno z oka! Za svoje hriechy zaplatím rád, môžete to povedať aj vy, keď vám vystavia účet?

Ja som, kto som a aký som! Súďte ma svedkovia budúcnosti, vravte o mne, čo len chcete... ale nezradil som! Ani priateľov, ani seba! Stojac tvárou tvár smrti, nebojím sa! Žil som dobre, nehanbím sa za seba. Len príď po mňa, ty večná pani a zober ma zo sebou. Čujte moju spoveď, hory, lesy, zvieratá i rastliny, ľud i páni! Čuj vietor divoký, voda sladká, oheň rozmarný i ty matička zem! Čujte ako odchádzam...

 


"Derby pri krmelci"

30. března 2014 v 13:16 | Peter Gustáv Hrbatý |  Aktuálne
Keď vidím tých všeznalých politických komentátorov, odborníkov na medzinárodné vzťahy a podobných veľkohubých internetových hláv, stojí mi rozum na mieste. Média nám nafúknu kauzu a huby po daždi! Vo svete sa niečo stane a hop huby po daždi! A nedajbože voľby, to prišiel monzún! Drahí moji internetoví priatelia naša moderná spoločnosť "dovoľuje" každému vyjadriť si svoj názor. Ja sa nechcem hrať na vševedka a preto vám ponúkam malý príbeh, ale keďže nevidím do politiky, tak píšem o tom, o čo ako-tak viem...

"Peťo prosím ťa, treba ísť do obchodu a cestou sa zastav u starkej, a keď už ideš do dediny, nechceš voliť?" toť slová mojej paň mámy pri včerajších raňajkách. Po krátkej návšteve facebooku, na ktorom prevažne "Kiskovoliči" vyzývajú ostatých k účasti, lebo "Ficovoliči" už vraj voliť šli, zobral som ruksak na plecia a hajde do dediny. Cestou u starkej sledujem ako sa ovce a "hyd" predbiehajú pri krmelci, našťastie ich sa volebný humbuk netýka. To by bolo zaujímavé sledovať voľby oviec občiansky kandidát Rohačka a nezávyslý kandidát Muchavá.
V zásade by to bolo aj tak jedno koho postavia ovce, prístup k ich žrádlu mám aj tak len ja, otec a starká! Z pohľadu ovce, by som ráno vyhral ja- zabezpečili mi to štyri fylpasy dobre nasekaného sena. Večer to už je iné, tam už preferencie dávajú do popredia otca so svojimi piatimi fylpasmi. Však sme sa dopredu dohodli kto dá koľko a komu! A najbližšie k nim má asi starká, tá im rozumie a kŕmi ich senom dohoda-nedohoda. My s otcom sa preto pobijeme o druhé miesto, Rohačka a Muchavá nemajú šancu. Najhoršie asi dopadne kandidát pravice, pes Floky, jeden hlas- svoj.
Otec vyhral - sakra, hádam mu pôjdem zablahoželať, alebo radšej nie, stačí sms. Na starkú mu síce chýbajú aké také hlasy ale predsa! Nuž a v druhom kole ovce volia menšie zlo! To bude trhák! V kampani sa bude kydať hnoj a rozdávať soľ a chlieb (doslova)... ovce s nadšením sledujú a hltajú každé sústo, ktoré im kandidáti ponúkajú! Tradičný konzervatívec VS liberálny demokrat to budú, páni moji derby!!!
Kto vyhrá? Čakáme na posledné hlasy, to je dráma. Výsledky sú tesné 59% a 41%. Vyhrala starká. Ja, ocinov hovorca, len smutne prehlasujem, že ovce vidia ocina viacej v pozícii výkonnej moci a preto toto rozhodnutie nepovažujeme za prehru... bodaj by to tak bolo, čo iné mám povedať, keď nám starká dala na frak. To mal za to kydanie, radšej mal podstielať! Ale zas nesťažujeme sa, starká možno bude dokrmovať ovce aj napriek naším zákazom, bude im pridávať soľ a chodiť s fľašou za jahňatami ale to je všetko... Veď to je jedno! Tak či tak tie ovce ostriháme a zarežeme, skôr či neskôr každú z nich... alebo predáme, no výsledok bude ten istý. Ovce odvolili s vidinou zmeny ale jediné, čo možno vymeníme bude nôž... za ostrejší! Ovečky vybrali ste si medzi tým, kto vás zareže a tým, kto vás uvarí. Menšie zlo! Lebo keď vás varia, to už necítite, ale predtým musí prísť, čo prísť musí...

A tak som odvolil aj ja, ako kľúč som zvolil vypočítanku- ten najracionálnejší prostriedok pre rozhodnutie... Pod kandidátov som však dopísal:
"Čert ako diabol!"

Nuž a pre internetových odborníkov tu mám Nohavicu:

Fylpas- zvláštny obdĺžnikový prútený košík, ocino vraví, že to je jedno z mála vybraných slov po f (fyzika, fyzuľa, fylpas, Fýna etc.)

Človek, pán tvorstva- Homo, dominus des animaux

13. března 2014 v 11:57 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
Som had. Mám studenú krv. Mám hlavu a chvost, čo viac mi treba? Nohy nechcem, som had, nie jašterica. Dokonca mám zuby, som na ne hrdý. Vo voľnom čase sa venujem lovu a spánku, radosť žiť, veď som had. Nemám priateľov, lebo mi ich netreba. Som trochu ctižiadostivý a vždy dostanem to, čo chcem, je to jasné som predsa had.

Som lev. Mám teplú krv. Mám hlavu, telo a mohutné laby, čo viac mi treba? Škvrny nemám, som lev, nie gepard. Dokonca mám zuby, som na ne hrdý. Vo voľnom čase sa venujem lovu a spánku, radosť žiť, veď som lev. Ostatných akceptujem len vtedy, keď sú mi na osoh. Všetci sa ma boja, som mocný a vplyvný, je to jasné som predsa lev.

Som pštros. Mám teplú krv. Mám hlavu, telo a nohy, čo viac mi treba? Pevné krídla nechcem, som pštros, nie orol. Dokonca mám zobák, som naň hrdý. Vo voľnom čase sa venujem behu a spánku, radosť žiť, veď som pštros. Bojím sa lietať, radšej zostávam na zemi. Vlastne skoro vždy sa bojím. Vtedy všetkých nechávam tak a chránim si vlastnú kožu, je to jasné som predsa pštros.

Som človek. Nemám priateľov, lebo mi ich netreba. Som trochu ctižiadostivý a vždy dostanem to, čo chcem. Ostatných akceptujem len vtedy, keď sú mi na osoh. Všetci sa ma boja, som mocný a vplyvný. Bojím sa lietať, radšej zostávam na zemi. Vlastne skoro vždy sa bojím. Vtedy všetkých nechávam tak a chránim si vlastnú kožu. To všetko je jasne, no ale som vďaka tomu človek??



Úvaha napísaná 4. 5. 2010 a zverejnená na Facebooku

Muž, čo liečil úsmevom

8. března 2014 v 18:04 | Peter Gustáv Hrbatý |  Osobnosti môjho života
S novou rubrikou prichádzajú nové inšpirácie. Osobnosti môjho života môžu byť živé i nebohé, mladé i staré, známe i neznáme, no v každom prípade sa nejakým spôsobom dotkli môjho pobytu v tomto svete. Prvá osobnosť môjho života je muž, čo liečil úsmevom.

Za nádherného počasia, v nádhernom Liptove som sa poobede obliekol a vybral na neďaleký cintorín, medzi obyvateľmi mojej obce zvaný aj Lániky. Nie vždy je veselo a veselo dnes veru nebolo. Čierne kabáty v bielom dni neveštia dobré veci. S mužom, ktorého sme vyprevádzali, som sa často nestretával. No určite to poznáte; niekedy stačí tak málo, aby ste si niekoho obľúbili. Jeho meno nebudem uvádzať, nie je to potrebné... Uvediem len to, čo ma táto osobnosť naučila: Žiť s úsmevom!

Možno mi neuveríte, ale vždy keď som toho človeka stretol, usmieval sa. Ja si ho nepamätám inakšie, ako s radostným úsmevom na tvári, a zachovať si úsmev v osemdesiatke, to nie je len tak. To je vzácnosť, drahí moji! Lebo, ako som napísal svet nie je vždy veselý a často nás zarmucuje. Často! Keď vidím, čo sa okolo mňa deje mám pocit malosti a nemohúcnosti. Tento človek mi dal liek! A čo je fantastické, nemusím ani do lekárne... Usmejem sa a hneď je lepšie. Vyskúšajte, zaberá to!

Jeden môj ujo povedal zaujímavý výrok; najspokojnejší ľudia sú tí, čo majú tvrdí život. Babička vám na otázku ako sa má, odpovie s úsmevom; ešte potlačíme kapustu a bude dobre! Chápete to? Veď to je dokonalé v svojej jednoduchosti, nič viac netreba dodať, "potlačíme kapustu a bude dobre" + úsmev. Nothing more! I tento môj známy to nemal ľahké a predsa... Krátke naše stretnutie stojac na zástavke: "Ujo, ako sa máte?" "Výborne!" A za svoju otázku som bol odmenený jedným z najúžasnejších úsmevov svojho života- úprimným, hrejivým, liečivým!

Mám tu pre vás odkaz od muža, čo liečil úsmevom: Chlapi to, že ste "silní muži" neznamená, že sa nemôžete usmievať. "Sila muža" nie je v zachmúrenej tvári, "sila muža" spočíva v schopnosti byť človekom a úsmev k tomu patrí. Ženy? Načo šminky či make up? Úsmev! Krásna žena = usmiata žena!
Svet si zaslúži farbu a úsmev mu tú farbu dodá. Úsmev dodá silu, úsmev dodá krásu, úsmev dodá lásku... Proste je to liek všetkých liekov a som vďačný za to že som mohol stretnúť tak veľkého lekára. Ja neviem, ako to je... Dnes je úsmev luxus? Dnes sa usmievať netreba? Dnes nám má zamrznúť tvár? Nie priatelia, prosím vás darujte jeden úsmev blízkemu alebo sami sebe na počesť môjho známeho.


"Chlieb náš každodenný..." Príbeh a úvahy

28. února 2014 v 20:05 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
"Chlieb náš každodenný daj nám dnes..." táto veta sa ozýva pravidelne z úst prakticky každého kresťana. Niekedy však slová opakujeme až príliš často na to, aby sme si uvedomili ich význam. A práve táto veta je toho dôkazom. Chlieb má tak hlbokú symboliku, že keby mám poukazovať na všetky jeho významy, tak tu sedím do trúbenia poľnice. Nie je však chlieb ako chlieb. Ja vám dnes ponúknem jeden pribeh a pár úvah z neho vychádzajúcich.

Príbeh o chlebe
Sedel som na návšteve u mojej kamarátky. Internát ponúka bohaté možnosti pre stretnutia a ja nikdy nepohrdnem príležitosťou stráviť čas s dobým priateľom či známym pri horlivom rozhovore. I s touto kamarátkou som viedol zaujímavý rozhovor, mám taký pocit, že o biblii. Popisoval som jej historické pozadia, a hoci by mnohých táto téma nudila, pri tejto milej osobe viem, že mám otvorený priestor ku svojim úvahám.
"Nedáš si chlieb?"
"Ako prosím?!" Celkom mi svojou otázkou pretrhla spleť myšlienok.
"Chlieb." Pozrela na mňa s úsmevom, po pravde debatili sme už hodnú chvíľu a niečo by som zjedol, nuž som súhlasil. A tu vidím ako začala natierať chlieb maslom.
"Čo to robíš?"
"Natieram ti ho!"
"Netreba, však si mi ponúkla chlieb!"
"Ale čo teraz?" hľadela na mňa.
"Teraz už nič, to je v pohode... pokračuj to nevadí!"
Keď ho donatierala podala mi ho, ja som sa poďakoval a ochutnal.
"Nehnevaj sa na mňa, nechcem aby to vyznelo nevďačne, ale tento chlieb nie je dobrý."
"Ako to?"
"Nemá chuť!"
"A ktorý chlieb má chuť?"
"Donesiem ti taký!"
"Čo?"
"Počkaj tu! Ty si ponúkla chlebom mňa, ja ponúknem teba!" A vskutku som sa vybral po chlieb, ktorý si do školy nosím z domova a o pár minút už sme sedeli s chlebom pred sebou.
"Však je taký istý!" povedala a siahla po masle.
"Prosím ťa nie, ak si ho chceš natrieť, natri si potom ale aspoň jeden hryz bez masla!"
"Dobre."
Rozdiel bol zjavný, netajil som to ja a ani moja kamarátka. Tento kus chleba bol fantastický, nič mu nechýbalo a nič z neho nepretŕčalo. Bol to proste chlieb. Zhodli sme sa, že chlieb a chlieb je rozdiel, no nech je chuťovo akýkoľvek stále je to chlieb. Tento príbeh mi potom dlhšiu dobu vŕtal v hlave a prinútil ma zamyslieť sa nad tým, ako sa na chlieb pozeráme a ako s ním zaobchádzame. Napokon som sadol za notebook a svoje myšlienky na záver učesal a spísal.

Krátke úvahy o chlebe
Klasický výrok hovorí, že nie len z chleba žije človek, ale aj zo slova. No to znamená, že nám stačí chlieb a slovo aby sme boli živí. Chlieb aby sme žili telesne, slovo aby sme žili duchovne. Dnes často podliehame myšlienke, že chlieb je len pokrmom, ktorým zajedáme polievku, na ktorý kladieme šunku, mažeme lekvár. Zabúdame, že je to práve chlieb, ktorý nás zasycuje. Zabúdame, že chlieb je jedinečným pokrmom, ktorý má vlastnú chuť. Zabúdame, že chlieb má nadpozemskú silu. Je to opačne, ostatné netreba, stačí chlieb.
Veď ako vraví Diogenes zo Sinope; koláče sú len zle ochutený chlieb. Nezatracujme chlieb ako menejcenný pokrm, lebo z pokrmov je ten najväčší, je to pokrm "každodenný". Koľkokrát ho berieme len ako doplnok, koľkokrát náš chlieb končí v koši, pretože ho nespotrebujeme celý. Veď keď si spomeniem, koľkokrát mne chlieb zostarol a splesnel, akú neúctu som mu svojim správaním preukázal, hanbím sa sám pred sebou. To teda nie... Ja som sa poučil, poučte sa so mnou.

Priatelia, prosím vás, vychutnávajte chlieb, pretože to je skutočný pokrm, ktorý vás zasycuje. Neplytvajte chlebom, to že ho je v našich domovoch veľa neznamená, že nie je cenný. Doplňme slová tej často zmieňovanej modlitby: "Chlieb náš každodenný daj nám dnes... a my ho buďme hodní!"

Pieseň o žrádle!



Hodina v kaviarni...

22. února 2014 v 17:33 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
Ráno. O hodinu otvárajú knižnicu. Sedím v kaviarni.
Na stole čaj. Výhľad na celé námestie. V pozadí hrá rádio.
Som tu prvý. Čašníčky pracovito obehujú okolo strojov. Na námestí sa sem-tam mihne človek.
Babka na bicykli manévruje pomedzi mačacie hlavy- s úsmevom. Kamarátka ide do roboty. Kývam jej.
Nevidí ma. Námestie je asi minútu prázdne. Kaviareň sa zaplňuje.
Tri generácie žien jednej rodiny sedia za mojim chrbtom. Žena s kočíkom uteká okolo lavičiek. Cez prázdnu fontánu prebehol chlapec.
Pán v tmavom kabáte prechádza popred kaviareň. Otáčam za nim hlavu. Nebol to riaditeľ umeleckej školy?
Uvažujem nad významom tohto človeka pre svet umenia. Uznanlivo kývam hlavou. Pijem čaj.
Babka o palici chodí od výkladu k výkladu. Číta. Čítam s ňou.
Kvety. Pánska a dámska konfekcia. Masážny salón.
Kozmetika. Kaderníctvo. V kvetinárstve vykladajú kvety pred vchod.
Námestie je naposledy prázdne. Domy vrhajú tieň do fontány. Zachmúrená žena vošla do jedného z neďalekých vchodov.
Babka na bicykli sa vracia. Cyklistická "Veľká pardubická". Druhá ide oproti.
Mačacie hlavy sú problémom. Do kaviarne vstúpili dvaja muži. Jeden je môj známy- "populárny" umelec.
Primitívnym spôsobom kurizuje čašníčke. Zdravíme sa. Sadajú si za tri ženy za mnou.
Spoza múru vychádza žena. Spoza múru vychádza muž. Spoza múru vychádza dieťa.
Rodina. Chlap berie dieťa na plecia. Miznú vo vchode.
Čašníčke niečo padlo. Nerozbilo sa to. Pravdepodobne mrholí.
Starší pán na bicykli ide cez celé námestie. Skupina dievčat ide nevedno kam. Muž telefonuje.
Starý pán upevnil bicykel v stojane a odchádza. Dvojčatá v kočíku- asi. Pes a pán.
Môj známy odchádza. Skupina sediaca pri okne za nim otáča hlavu. Nebol to on?
Uvažujem nad významom toho človeka pre svet umenia. Nekomentujem. Dopíjam posledný dúšok čaju.
Čaj je chutný. Aj tak som znechutený. Čas pokročil.
Muž si vychutnáva rannú cigaretu. Námestie je poloplné a poloprázdne. Platím.
Pri východe stretávam známu. Chvíľu sa rozprávame. Pozýva ma na koláč.
Zdvorilo odmietam. Beriem si svoje veci. Odchádzam.




O mladých starcoch a o starých mladíkoch!

12. února 2014 v 11:12 | Peter Gustáv Hrbatý |  Spoločnosť, doba a ja
Dnes som na domácom blogu zaregistroval tému týždňa- "stáří", po našom staroba, alebo inakšie povedané jeseň života. A čítam milé a bezstarostné blogy o babičkách, o deduškoch... A potom vážne a tvrdé blogy o nutnosti rešpektovať skúsenosti šedín, o zlej spoločenskej a hospodárskej situácii dôchodcov etc... Vravím si fajn, ale keď budete chcieť počuť o mojich starých rodičoch, tak to je skôr na osobný rozhovor, načo tu vypisovať elégie. A o druhej téme? Na to stačí pesnička K. Kryla /pod textom/, tá hovorí o všetkom!

A tu je otázka: "Ale o čom, preboha, chce tento človek písať?"
Odpoveď: "O mladých starcoch a o starých mladíkoch!"
"O čom?"
"Napríklad aj o tebe, priateľu!"
"Ale ja nie som ani mladý starec, ani starý mladík!!!"
"Vieš, vo svojom živote sa stretávam s ľuďmi, ktorí majú život vpísaný do tváre a ich vlasy už nabrali šedý odtieň. Avšak hoci chodia ohnutí alebo o paličke, ich myseľ je otvorená každému nápadu. Veria, že názor každého človeka, nech je akýkoľvek, má byť vypočutý. A ak je ten názor duchaplný, faktický a produktívny, tak má byť vypočutý. Ich telo teda zostarlo, ale myseľ je mladá, lebo je schopná prijímať nové názory! Toto sú, drahý priateľ, mladí starci..."
"No a čo starí mladíci?"
"Tak to je azda najbiednejšie stvorenie, ktoré poznám. Ide o mladého človeka neschopného prijať iný názor. Takýto človek je ako dostihový kôň. Zdravý, dobre stavaný, pripravený prekonávať prekážky, ale s klapkami na očiach! V jeho mysli sa totiž zakorenilo nejaké množstvo názorov, ktoré tento mladý človek berie ako dogmatické a nemenné... Akoby na svete existovali iba dve farby- black and white! Biele je to čo je v jeho hlave, ostatok je čierny. Takýto starý mladík je mladý len telom, jeho myseľ je stará, lebo zostáva pri starých rovnakých názoroch."
"Čo je zlé na tom, že niekto si drží svoj názor?! Veď keby stále len počúval názory iných, potom by bol taký trkvas bez svojho názoru!"
"Prirodzene, človek si musí vytvoriť svetonázor, aby nebol pokrytcom, ktorý pendluje medzi dvoma úplne odlišnými predstavami. Treba teda byť otvorený voči novým prúdom, smerom a názorom ale ani nezanevierať na to, čo tu už je. Niekedy to nové je lepšie, inokedy je zas rozumnejšie zotrvať pri starom. Ak si držíš svoj svetonázor a rozoznávaš medzi tým, čo ti osoží a tým, čo ti uškodí, potom vpúšťaj do svojho života to "dobré" a vypúšťaj to "zlé"!
Priateľu, svet hýri farbami a ty si musíš vybrať, ktoré svedčia tvojej duši... To ale neznamená, že iné farby neexistujú, práve naopak! Snaž sa vidieť svet v celej jeho kráse a potom si z neho vyber, to čo ťa naplní. No stále maj oči otvorené! Lebo ak si nájdeš miesto a zatvoríš oči pred svetom, tak potom si kôň!
Mladý starec rozoznáva, vyberá a tým mladne - starý mladík sa uzatvára, nepremýšľa a tým starne. Buď teda mladý, nie telom ale mysľou! Potom bude vek len otázkou matematiky, vlasy len otázkou kaderníctva, zdravie len otázkou medicíny..."


Sľúbená pesnička.

Keci o kritike: "Kritické keci"

8. února 2014 v 11:07 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
Moji priatelia vedia, že patrím skôr k tým, ktorí slovami plytvajú. Jednoducho povedané, kecám a viem kecať veľa o nezmysloch, o hlúpostiach, o somarinách. Viem kecať o capinách i volovinách. Kecám o blbostiach, o nesmrteľnosti chrústa. Keci o vážnych i menej vážnych témach, o umení, filozofii, literatúre, o živote. A verte, že kecám rôznymi spôsobmi: s úsmevom i zachmúrene, vážne i odľahčene, s noblesou i vulgárne, kriticky i.... No počkať! To som sa rozkecal! Kecať kriticky, nie!

Viete, priatelia, v poslednej dobe som sa stretol s mnohými, ktorí kriticky kecajú. Kriticky kecajú a to je všetko... bez riešení, bez východiska, len sa oprieť do niečoho o čo v konečnom dôsledku nemajú ani záujem. Na širokej politickej scéne sa to dá odpustiť, to je predsa len vec verejná a spektrum akých takých názorov tam byť musí. Rozum mi však zastáva nad ľuďmi, ktorí jedia múdrosť sveta v užších kolektívoch a keď príde na lámanie chleba, skutek - utek. Tento človek vám nepovie, ako máte stavať dom, nepovie vám, ako máte písať blog či vystupovať na verejnosti - všetko, čo robíte je zlé a iba on - "kritický kecal" - to vie najlepšie. Fór je v tom, že ho nikdy v takej situácii neuvidíte! Takýchto kritických kecalov je v mojom širšom okolí na rozdávanie. Ak chcete priďte, ja vám jedného dám - on môj čin skritizuje, ale nebojte sa to je všetko, čo urobí.

Môj blízky priateľ hovorí, že dnešná spoločnosť je hodnotiaca, nie produktívna a to je pravda. Všetci len hodnotia a po činoch ani stopy! Všetko v znamení zachovania si odstupu- "Ja môžem hodnotiť lebo mám odstup!" Drahí moji, človeku v močiari sa ľahko radí kadiaľ má kráčať, keď máme pevnú pôdu pod nohami, ale ísť za ním a vyviesť ho z neistoty, tak to nie! Otvoriť si ústa kritizovať je ľahké, ale robiť to konštruktívne, úprimne a ponúknuť východisko a prevziať zaň zodpovednosť, to už je o inom. To je rozdiel medzi kritikov a kritickými kecmi- medzi tárajom a kritikom v pravom zmysle slova. Kritika, to nie sú len slová- to je úprimná túžba pomôcť. Priatelia, vyvarujte sa kritických kecov a snažte sa pomáhať človeku a spoločnosti úprimne.


V tejto téme mienim i v budúcnosti pokračovať... môžete sa tešiť! :)

Kam dál