Prosinec 2013

O Vianociach...

29. prosince 2013 v 12:43 | Peter Gustáv Hrbatý |  Spoločnosť, doba a ja
Vianoce, opäť sme sa s nimi stretli. Patria k nim neodmysliteľné zvyky, starodávne tradície, bez ktorých si mnohí nedokážeme tieto sviatky predstaviť. Veď čo by boli Vianoce bez stromčeka, kapustnice, či kapra (poprípade inej ryby)? A samozrejme vianočná idylka- rodina pri spoločnej štedrovečernej večery a následné spoločné otváranie darčekov. Povieme si koľká krása, aký nádherný vianočný duch. No kde je realita?

Dnes by sme si márne, ba možno naivne mysleli, že Vianočné tradície sú rovnaké ako kedysi. No poďme pekne od začiatku. Ľudia žijúci dnes na dedine sa ešte možno pridržiavajú zvykov svojich rodičov. Tieto obyčaje sú akýmsi pozostatkom minulosti, ktorá by mala byť uchovávaná pre budúce generácie. Teraz sa však stretávame s množstvom iných nových "pseudotradícií". Pozor! Toto môže byť nebezpečné... O čom to vlastne hovoríme? Skúsme sa zamyslieť nad tým čo sme robili vo Vianočnom období. Koľkí z nás behajú po obchodoch, zháňajú haldy vecí, snažia sa vybrať pre svojich najbližších najkrajší a dostatočne hodnotný darček. Na tom nie je nič zlé, pretože úmysel je ušľachtilý. Veď potešiť svojich priateľov a rodinu je v každom prípade nádherné, ale čo sa skrýva za nádhernou výzdobou obchodov a obrovskou ponukou darčekov?

Dnes počas Vianoc je na ľudí vyvíjaný enormný tlak zo strany médií, obchodných spoločností, či reklamných agentúr. Sme zahŕňaný tisícami kampaní, ktoré sa nám snažia podsunúť ten "najvýhodnejší" tovar. A čo my? Utekáme, bežíme ozlomkrky len aby sme stihli kúpiť niečo, čo v konečnom dôsledku možno ani nepotrebujeme. Hlava je nafúknutá od októbrových vianočných reklám, pobiehajúcich Santa Klausov, sobov a iných doslova komerčných postavičiek. Vianoce sa stávajú sviatkami pokoja pre tých, ktorým naplnia vrecko a nás bežných ľudí zamotávajú do spleti reklamného chaosu a popagačného kvílenia. Pri takomto ohlušujúcom búšení zo všetkých strán už len ťažko môžeme hovoriť o nejakom pokoji, nie to ešte o vianočnej idyle. Je však možné brániť sa? Je možné udržať si vnútorný pokoj?

Áno! Musíme zistiť kde zmizol pôvodný význam Vianoc. Vieme, z rozprávania starých rodičov, že Vianoce boli niekedy skutočne sviatkami rodinného a vnútorného pokoja. Čo sa teda mohlo stať? Odpoveď je jednoduchá. Naši starí rodičia nemali starosti s nákupmi, najväčším darom, ktorý mali, bola láska. Vtedy Vianoce boli skutočnými Vianocami. Dnes sa svet orientuje na matériu- lesk peňazí a vytrácajú sa pôvodné hodnoty. Čím plnšie máme ruky, tým prázdnejšie srdcia. Náš ušľachtilý úmysel obdarovať blízkych sa zmenil na súboj o najlepší dar. Náš ušľachtilý úmysel zneužili tvorcovia reklám a o čo horšie my sme sa nechali nimi zneužiť. A teraz sa čudujeme, prečo sa na štedrý deň so všetkými hádame. Kiež by nie, keď namiesto lásky dávame veci a rovnaké veci aj dostávame, napriek tomu, že potrebujeme lásku.

Čo ale robiť? Dámy a páni, jednoduchá odpoveď, obyčajné objatie dokáže vaším blízkym a aj vám viac, než by ste zmohli s materiálnym darom. Darček je tiež prejav lásky, ale nie je jediný. Vianoce treba prežiť ako milujúci človek, nie ako "nenásytná zver". Dokážme, že myšlienka Vianoc, ktorú zabíjajú obchodné spoločnosti, je živá v nás a v našom okolí. Myšlienka Vianoc taká prostá a zároveň tak potrebná pre život: "Buďme k sebe všetci lepší a milujme všetkých." Aké jednoduché, možno príliš detské, možno klišé, možno by to vedel napísať každý, ale kto tak dokáže konať? Ak však dokážeme žiť podľa tej jednoduchej myšlienky nielen počas Vianoc, tak potom sa stanú skutočnosťou slová piesne: Každý deň budú Vianoce. Áno, každý deň budú Vianoce, ak dokážeme každý deň prežiť s láskou.




Pôvodná verzia tohto článku bola vydaná pod názvom Vianoce sviatky pokoja? v roku 2011 v zimnom čísle Ľubeľských novín. Zverejnené so súhlasom šéfredaktora.
Autor: Peter G. Hrbatý

Vianoce v hudbe

23. prosince 2013 v 14:53 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
Nie som nejaký pandrlák, aby som necítil potrebu obdarovať svojich blízkych. Tak bolo rozhodnuté ide sa na nákupy! Sadám do Prešovskej MHD - to je tá podobná smrti, tiež nikdy nevieš kedy príde! - a šup ho do obchodného centra MAX... a ako sa vám tak motkám medzi tými obchodmi hore- dole dnu a von, môj naostrený no nie príliš citlivý sluch začul melódiu- pravdepodobne vianočnú! Ale jak počúvam, tak počúvam od typickej koledy to malo ďaleko... Reku vravím si to sa mi len marí tak som to vypustil z hlavy. No po mojom príchode na internát bolo znenazdajky pustené rádio a tam znova nejaká cudzia "koleda" a Santa sem- Santa tam... Keby aspoň Santana ale toto?! So štandardným pátosom som vypol rádio a zamyslel sa nad tým, či nemáme dosť kolied vlastnej manufaktúrnej výroby... predstavte si, máme! Ale prečo ich nehrajú... predstavte si, neviem!

Trochu sa čudujem, prečo nové netradičné "koledy" máme dovážať z cudziny... a keď už chceme počúvať netradičné vianočné piesne, tak speváci a pesničkári ich napísali habadej! Každé Vianoce ponúkam pre mojich priateľov na facebooku niekoľko z nich a tento rok nebude výnimkou. Ja sa s vami teda podelím o piesne, ktoré nemôžu chýbať pod mojim stromčekom... DOSŤ SLOV, POČÚVAJME....






Šťastné a veselé...


Divadlo a Umenie

15. prosince 2013 v 12:02 | Peter Gustáv Hrbatý |  O divadle
Nie som divadelný fanatik, nie som ani divadelný odborník, ani teoretik, ani profesionál, ani kritik- SOM MILOVNÍK DIVADLA!!! Preto táto súčasť môjho života nemôže byť zanedbaná ani na blogu. Dnes budem rozoberať veľmi zaujímavú tému, ku ktorej ma inšpiroval svojim výrokom jeden z mojich najbližších priateľov.

"Peťo, moc umenia v tom divadle nečakaj!" Ci pana, tak to už hej! Išlo síce o rozhovor ku konkrétnemu divadelnému dielu, ale predsa mi to vŕtalo v hlave. MOC UMENIA V DIVADLE NEČAKAJ- uf a čo mám potom čakať? Predstavte si, po tejto vete som stratil reč /a to je u mňa čo povedať/... Preto som sa v duchu opýtal, čo by bolo divadlo bez umenia? A sakra, to by sme teda ďaleko nedošli! Skúšal som si to predstavovať, ako by to vyzeralo a nedokázal som to- nedokázal som si predstaviť divadlo bez umenia...

Umenie je predsa podstata divadla!!! To je jedno, čo hrám- predovšetkým chcem v divadle predviesť umenie či už to základné herecké, scénografické, poprípade hudobné etc. až po vyššie umenie- tým je myšlienka, posolstvo, odkaz! Na javisku sa umenie sprítomňuje a vytvára jedinečný vzťah vlastný len a len divadlu- vzťah herec a divák. Obaja živí, skutočne prítomní, naplnení túžbou po umení... jeden umenie ponúka a druhý ho prijíma, ale jeden bez druhého by boli ničím! Pravda, kvalita vyššie spomínaných prejavoch umenia tá je predmetom kritickej diskusie, ale to je o inom.

Divadlo bez umenia to je ako strom bez kmeňa... a strom bez kmeňa to nie je strom ale krík! Umelecké stvárnenie- forma akou sa divadlo ponúka tento kmeň stromu rozťahuje do šírky a hĺbka umeleckej myšlienky zas vyťahuje do výšky! Darmo bude stvárnenie široké pol metra ak myšlienka nesiaha ani nad 10 centimetrov, to ten strom od kríka nerozoznáme. Rovnako zbytočne bude myšlienka merať 10 metrov, ak šírka divadelnej prezentácie je menšia ako zovretie dlane, potom každá naša pochybnosť celý strom vyvráti ako búrka!

Napokon verím, že som svojim pohľadom aspoň trochu presvetlil vody divadla... hoci nato nemám iný patent ako svoj rozum a vlastnú hlavu. Napokon Vám doprajem trochu divadelného vyžitia prostredníctvom mojich obľúbených profesionálnych divadelníkov...



O úspešnom 35. mieste! :)

12. prosince 2013 v 19:07 | Peter Gustáv Hrbatý |  Aktuálne
V uplynulých dňoch bol dokončený výskum agentúry PISA o úrovni vzdelania na stredných školách vo svete. Medzi mnohými testovanými bola aj tzv. matematická gramotnosť. A tam sme o jedno miesto predbehli USA... Zázrak!!! Ja osobne by som bol tento prieskum spochybnil, lebo... ech, nie! Radšej som si predtým, ako by som si spravil o veci úsudok, vypočul, čo na to hovoria uznávaní ľudia či už v USA alebo u nás. Naše múdre hlavy sa k tomu moc nevyjadrovali, zrejme beztak nelichotivé miesto 35 /vrátane krajín mimo OECD/ hovorí o tom, že máme ešte čo robiť... ale zato na druhej strane veľkej mláky nám k tomu čo povedať majú.

Jon Stewart, americký moderátor, sa teda rozrečnil jedna radosť- LINK... Sánka mi padla na zem, pod spŕškou prirovnaní, ktoré Vám, pán Stewart, vyšli z úst. Tak to je teda pekná sila. Nuž teda o výskume nepochybujem a keby zahrňuje aj schopnosť medzinárodnej empatie a tolerancie to potom, neviem, čo by ste robili... prirodzene že vo výskume medzinárodnej empatie a tolerancie by sme sa tiež vysoko nedostali, ale po Vašom úžasnom predstavení viem, žeby sme určite neboli poslední... Možno som príliš staromódny, ale aspoň minimálna úcta k iným ľuďom bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, rasu či vieru by zachovávaná mala byť- ale to je asi len moja staromódnosť. Dnes je asi cool zabávať sa na inom národe a to len preto, že je v nejakom výskume lepší... Tak to je teda naozaj osobitý štýl, pán moderátor, klobúk dole... Naozaj veľmi zábavné a popravde sa nečudujem, že sa vaši diváci smiali až sa za bruchá chytali. Ja som však, prepáčte za výraz, sprostý Slovák, ja Vášmu humoru nerozumiem, ja som sa nesmial...
Prepáčte, ja na Vás nebudem nadávať pán moderátor, ani na Vašu krajinu pretože ste v niečom lepší, akosi mi nepríde to vtipné... len sa čudujem, prečo to robíte Vy.

Už len bodka na záver, že moji priatelia pri prejave môjho údivu nad touto vecou kývli plecom... No asi naozaj žijem vo svojom svete, keď sa čudujem a pozastavujem nad tým, ako si z nás robia rohošku. Díki Bohu, nie všetci, pieseň v prílohe je toho dôkazom.




Mikulašiáda

7. prosince 2013 v 10:40 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky

Ach, ako ja mám rád Mikuláša...

Včera podvečer som sedel s rodičmi pri pohári výborného predvianočného punču a v mojej hlave pobehovali farbisté spomienky. Už je to pár rôčkov, čo som sa naposledy navliekol do kabáta môjho starkého, podšitého akousi kožou, a aspoň o dva čísla väčšieho. Nasadil som si na tvár bradu z akejsi divnej umelej hmoty, ktorá už dávno stratila svoju bielu farbu. Okolo pása omotal bielu plachtu. Už mi chýbal iba zvonec, palica a kôš s darčekmi. Takto vystrojený som sa vybral ku svojím sestrám.

Vstúpil som do obývačky a svätý Mikuláš čaroval! Sestry vedeli kto som, ja som vedel, že to vedia a aj tak sme tam stáli všetci zviazaní kúzelnou atmosférou, ktorú rodičia ešte upevňovali. Nik sa neodvážil zapochybovať o tom, že Mikuláš, ktorý stojí v obývačke, je skutočný, pravý a nefalšovaný a že čert čaká von! Ďalej ani písať nemusím, dobre si vieme prestaviť- ako to chodí... Básničky, pesničky, modlitby= darčeky. Je jedno, čo v darčekoch bolo- či sladkosti, či ovocie alebo "nečin" (nerozlúskané burské orechy)... Mikulášske darčeky totižto majú úžasnú schopnosť- vždy potešia! A o to ide... potešiť, rozžiariť tvár, obdarovať.
Veď i svätý Mikuláš, podľa povesti, dal niekoľko zlatých jednej rodine, aby mohla dobre vydať svoje dcéry. Mikuláš bol biskup a preňho bolo pár zlatých maličkosť, no pre rodinu otázka budúcnosti. A nie je toto podstata tak nádherného sviatku? To, čo sa nám zdá ako maličkosť- cukrík, čokoládka, mandarínka- má pre iných neskutočnú hodnotu. Ide predsa o krásu ukrytú v maličkostiach, v drobnostiach osvetľujúcich naše životy, v malinkých skutkoch, ktoré z nás robia lepších ľudí.
Každým takýmto darčekom totiž darujeme aj kúsok svojho srdca a zapálime ním plamienok šťastia v srdci druhého človeka...

Ach, ako ja mám rád Mikuláša...

Na záver by som doplnil, že keď som sa odmaskoval a vrátil sa po čase do obývačky, plnej rozbalených darčekov a "nečinu", tak prvá veta, ktorú som počul, bola: "Aj tak si to bol ty!" A hoci som vehementne zapieral, darmo... No a čo! Veď to je jedno, kto je "Mikuláš"- ak máme dobré a úprimné srdce sme aj svätým aj Mikulášom a to nielen jeden deň, ale celý rok...