Leden 2014

Na čele nápis- "POKRYTEC"

22. ledna 2014 v 10:29 | Peter Gustáv Hrbatý |  Spoločnosť, doba a ja
Celý týždeň sa sám seba pýtam jednu otázku a to: "ako môže človek žiť bez pevného svetonázoru?" Neviem či som jediný, kto sa nad vecami zamýšľa z tohto pohľadu. Ale v poslednej dobe vidím či už okolo seba alebo aj vo verejnom živote ľudí, ktorých svetonázor je ako jojo, raz hore- raz dole, napnutý či povolený podľa toho, ako to vyhovuje. Viete, ono to nie je len tak povedať si, toto je môj svetonázor.

Človek si totižto počas svojho života vytvára predstavy o svete. Tie predstavy sú rôzne- duchovné, svetské, spoločenské, politické atď. Ale všetky dokopy by pre človeka mali znamenať to, ako si predstavuje dokonalý svet. Dokonalé usporiadanie spoločnosti, dokonalý spôsob života, dokonalé politické zriadenie, dokonalý duchovný svet... Proste svetonázor je pre človeka vnútornou silou, ktorá ho posúva ďalej a núti správať sa podľa toho, čo považuje za správne, žeby mohlo posunúť svet bližšie k jeho predstavám. Poviem príklad. Platón bol trikrát v Syrakúzach aby tam zaviedol systém, ktorý považoval za najlepší pre chod spoločnosti ako takej.

A teraz nechápem... ako môže človek raz povedať o sebe jedno a potom tvrdiť o sebe opak. Ako človek môže fungovať systémom "kam vietor, tam plášť", zapredať svoje presvedčenie a obrátiť sa chrbtom voči svojim predchádzajúcim názorom??? Veď ak raz skutočne niečo vyznávam a je to tzv. životné krédo, tak si za tým budem stáť a keď aj trikrát ako Platón pohorím, tak viem čo zlepšiť a zmeniť ale neodvrátim sa od svojho svetonázoru. A keď vidím ľudí, ktorí sedia vedľa seba, priateľsky sa tľapkajú po pleciach a pred pár rokmi si nevedeli prísť na meno, práve kvôli svojmu svetonázoru, tak mi padá sánka na zem. Ak má niekto diametrálne rozdielny pohľad na svet nebudem sa predsa hrať na jeho najlepšieho pirateľa. A rovnako keď vidím svetuškárov opierajúcich sa o vieru a vystavujúcich sa v televízii ako modly... strácam reč...

Ľudia spamätajte sa, stojte si za svojim svetonázorom a nehrajte sa na životný pingpong! Lebo takto právom dostanete na čelo nálepku- POKRYTEC! Lebo ten, kto prežíva svoj život hlboko koná podľa svojho svetonázoru, či sa to hodí alebo nie a aj keď ho doba niekedy odsúdi, aspoň sa môže pozrieť sám na seba do zrkadla. Na čele mu totižto nesvieti spomínaný nápis!

O ľuďoch... a pokrytcoch!

O pokrytcoch v priateľstve...

No coment!!!



O Haniske pri Prešove, diskutujúcich strojvodcoch a uzlíkoch na sieťach

17. ledna 2014 v 0:09 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
Pravidelne cestujem z Liptovského Mikuláša do Prešova a späť. Pri týchto cestách mi nedá, aby som nenadväzoval rozhovory s inými spolucestujúcimi - niekedy dialógy, inokedy monológy. Hovorím, počúvam a opačne. Poviem vám teraz o jednom rozhovore. Nie je zachytený od slova do slova - niečo som ubral, iné pridal, no myšlienka zostala. Je to trošku dlhšie ako zvyknem písať, ale musel som to napísať celé, ináč by to stratilo podstatu.

S kamarátkou Katkou som prestúpil v Kysaku do osobáku smer Prešov a prisadol som si k neznámej žene. Zopár milých slov na pozdrav a vlak sa rozbehol. Až do obce Haniska pri Prešove sme sa bavili o grafitoch na vagóne, vlaku, ktorý nás obchádza, spoločnosti, počasí atď. Keď vlak zastavil v obci Haniska pri Prešove, rozhodol som sa, že zmením tému.

"Pozrite sa von oknom, čo vidíte?" povedal som, snažiac sa prekonať grafity znemožňujúce mi výhľad.
"Domy."
"Presne, domy a v každom z nich svieti svetielko! Len si to predstavte..." Žena sa na mňa v rozpakoch pozrela. Pokračujem.
"Len si to predstavte, že za tými oknami, kde svietia svetlá, žije človek. Za každým svetlom jeden človek žije svoj život. Zaujímavé, však?"
"Prečo?"
"Lebo tí ľudia nemajú ani potuchy, že sa o nich rozprávame a možno sa oni rozprávajú o nás! Koľko je na svete ľudí za oknami s vlastnými životmi a osudmi- každý jedinečný! To je tak fascinujúce a úchvatné! Poďme vystúpiť..."
Žena od prekvapenia zdvihla obočie: "Prosím?!"
"Poďme vystúpiť! Už ste niekedy boli v Haniske pri Prešove?"
"Nie!"
"A ty si bol?!" reaguje Katarína doposiaľ pozorujúca náš rozhovor, vlak sa pomaly pohol.
"Nie, ale chcem vystúpiť!"
"Však vystúpte! Zavoláte si taxík do Prešova a všetko bude okej." Pozriem na ženu.
"Ja chcem zájsť za tými ľuďmi, čo svietia a spýtať sa ich na ich život! Ak mám vystúpiť len preto, aby som si zobral taxík, to môžem zostať tu!"
"Veď robte ako chcete!"
"Nie, ja robím to, čo musím... musím ísť ďalej vlakom, a keby aj vystúpim tak to moje rozhodnutie na celej veci nič nezmení. Budem musieť dôjsť do Prešova! Alebo si myslíte, že keby náhle vystúpim v Haniske, tak sa zmení svet?"
"Nič sa nezmení!"
"Vidíte, človek sa môže rozhodnúť akokoľvek, nič sa nezmení! Sme biedne stvorenia. Cestujeme, žijeme za vysvietenými oknami a naše rozhodnutia nič nezmenia. Toto je osud!"

Chvíľku mlčíme, žena sa zahnieždi a za oknami sa mihne "tiger na streche"- neklamný znak, že sme v Prešove.
"Cestujete ďalej?"
"Áno..." odpovedá mi žena.
"Výborne, aj my!"
"Sme v Prešove, môžete vystúpiť!"
"Nemôžeme a ani nechceme, ideme do stanice Prešov- mesto."
Vlak zastavuje na hlavnej stanici. Ľudia vystupujú a skupina zamestnancov železníc sa vášnivo rozpráva pri jednom z odstavených vlakov.
"Pozrite sa von na tých železničiarov," začínam "rozprávajú sa a pritom vôbec netušia, že sa rozprávame o nich."
"Možno to tušia."
"A možno sa rozprávajú o nás..." S úsmevom dodávam: "A viete čo majú spoločné s tými ľuďmi za oknami v Haniske?"
Žena vystrúha prekvapenú grimasu: "Čo?"
"Nás!"
"Ako to?"
"My sa rozprávame o jedných aj o druhých. Aj keď možno sa oni rozprávajú o ľuďoch v Haniske a ľudia v Haniske sa rozprávajú o týchto železničiaroch, no my sme videli aj jedných aj druhých a spojili sme ich." Vlak sa opäť dal do pohybu.

"Osud to je, drahá slečna, ako spleť, sieť, v ktorej je každý z nás zamotaný. Čokoľvek urobíme, akokoľvek sa rozhodneme, to len spojíme vlákna dokopy, urobíme uzlík! A niekedy sa siete prepletú samé! Na zemi je milión Hanisiek a milión železničiarov a sieť osudu má nespočetne vlákien a nespočetne uzlíkov. Všetko je to zamotané a my tiež! Každý má svoju sieť a spája ju so sieťami iných... Ja teraz som spojil moju sieť s vašou!"
Dvíham sa spolu s Katkou, ktorá sa poväčšine len mlčky prizerala a berieme si veci.
"Už vystupujeme!"
"Keď chcete!"
"Nechcem, ja som chcel vystúpiť v Haniske. Ja musím! Dovidenia."
Vystupujem!

Nemám potuchy ako sa siete v budúcnosti posplietajú, ale viem, že niektoré uzlíky viažeme, ale aj rozmotávame my. Na záver vám tradične ponúknem pieseň- až dve. Tieto budú z vlaku!



Súvislosť ťažoby žalúdka a spravodajstva

13. ledna 2014 v 21:12 | Peter Gustáv Hrbatý |  Spoločnosť, doba a ja
Po diskusii s rodinou, poháriku výborného červeného moravského vína a po horúcej čokoláde je čas, aby som si sadol ku notebooku a napísal blog. Dnes sa prvýkrát, ale určite nie posledný, budem venovať médiám a ich "fantastickému" spravodajstvu.

Rozjímať budem najmä nad médiami, ktoré vlastnia isté spoločnosť ovládajúce finančné spoločnosti. Dnes som si totižto doprial dávku televízie od 19:00 do cca 20:00 a pozrel správy- noviny na našej geniálnej najpopulárnejšej súkromnej televízie s občasným prepnutím na štátnu. Ku podivu som sa dozvedel: Ženy nenoste opätky, skracuje to achilovku. Pochovali Ariela. V cigánskych osadách majú žltačku. Priemerná zdravotná sestra zarobí okolo 900 euro a fyzioterapeut zarobí vyše 700 euro. V USA dali zlaté sošky. Emisie ešte nevyšetrili, ale už vedia kam išli peniaze- ale kam išli to nepovedali. Wow, wow a ešte raz wow...

Prosím Vás, čo sú toto za noviny? Delíme ich na dve skupiny: zbytočné a zavádzajúce. Zbytočné preto, lebo nám nepovedia po A) nič nové, po B) nič podstatné a po C) nič riešiteľné. Zavádzajúce preto, lebo po A) klamú divákovi do očí, po B) ponúkajú mu polovičné informácie bez faktického zázemia, po C) podsúvajú informácie vyhovujúce majiteľom a platiacim zákazníkom.

Označené ako mienkotvorné média nám ukazujú obrázky zlých a dobrých ujov a my im spoza našich televízií pritakávame a vravíme si: "My o vás vieme zlí ujovia! Oni Vás ukázali v televízii!" A tí televízni mládenci a rúče devy nám naozaj hocičo ukázali, no bohužiaľ iba to, čo im ich platiaci televízni ujovia ukázať dovolili... Klobúk dole, tlieskam a plným hrdlom kričím sláva všetkým takýmto investigatívnym novinárom.

Potom zvraciam a nie je to moravským vínom a ani čokoládou- tie narozdiel od "novín" prehltnem... Asi mi niečo leží v žalúdku.


P.S. Ponúkam Vám pieseň od Jarka Nohavicu o človeku stratenom v informáciách.