Únor 2014

"Chlieb náš každodenný..." Príbeh a úvahy

28. února 2014 v 20:05 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
"Chlieb náš každodenný daj nám dnes..." táto veta sa ozýva pravidelne z úst prakticky každého kresťana. Niekedy však slová opakujeme až príliš často na to, aby sme si uvedomili ich význam. A práve táto veta je toho dôkazom. Chlieb má tak hlbokú symboliku, že keby mám poukazovať na všetky jeho významy, tak tu sedím do trúbenia poľnice. Nie je však chlieb ako chlieb. Ja vám dnes ponúknem jeden pribeh a pár úvah z neho vychádzajúcich.

Príbeh o chlebe
Sedel som na návšteve u mojej kamarátky. Internát ponúka bohaté možnosti pre stretnutia a ja nikdy nepohrdnem príležitosťou stráviť čas s dobým priateľom či známym pri horlivom rozhovore. I s touto kamarátkou som viedol zaujímavý rozhovor, mám taký pocit, že o biblii. Popisoval som jej historické pozadia, a hoci by mnohých táto téma nudila, pri tejto milej osobe viem, že mám otvorený priestor ku svojim úvahám.
"Nedáš si chlieb?"
"Ako prosím?!" Celkom mi svojou otázkou pretrhla spleť myšlienok.
"Chlieb." Pozrela na mňa s úsmevom, po pravde debatili sme už hodnú chvíľu a niečo by som zjedol, nuž som súhlasil. A tu vidím ako začala natierať chlieb maslom.
"Čo to robíš?"
"Natieram ti ho!"
"Netreba, však si mi ponúkla chlieb!"
"Ale čo teraz?" hľadela na mňa.
"Teraz už nič, to je v pohode... pokračuj to nevadí!"
Keď ho donatierala podala mi ho, ja som sa poďakoval a ochutnal.
"Nehnevaj sa na mňa, nechcem aby to vyznelo nevďačne, ale tento chlieb nie je dobrý."
"Ako to?"
"Nemá chuť!"
"A ktorý chlieb má chuť?"
"Donesiem ti taký!"
"Čo?"
"Počkaj tu! Ty si ponúkla chlebom mňa, ja ponúknem teba!" A vskutku som sa vybral po chlieb, ktorý si do školy nosím z domova a o pár minút už sme sedeli s chlebom pred sebou.
"Však je taký istý!" povedala a siahla po masle.
"Prosím ťa nie, ak si ho chceš natrieť, natri si potom ale aspoň jeden hryz bez masla!"
"Dobre."
Rozdiel bol zjavný, netajil som to ja a ani moja kamarátka. Tento kus chleba bol fantastický, nič mu nechýbalo a nič z neho nepretŕčalo. Bol to proste chlieb. Zhodli sme sa, že chlieb a chlieb je rozdiel, no nech je chuťovo akýkoľvek stále je to chlieb. Tento príbeh mi potom dlhšiu dobu vŕtal v hlave a prinútil ma zamyslieť sa nad tým, ako sa na chlieb pozeráme a ako s ním zaobchádzame. Napokon som sadol za notebook a svoje myšlienky na záver učesal a spísal.

Krátke úvahy o chlebe
Klasický výrok hovorí, že nie len z chleba žije človek, ale aj zo slova. No to znamená, že nám stačí chlieb a slovo aby sme boli živí. Chlieb aby sme žili telesne, slovo aby sme žili duchovne. Dnes často podliehame myšlienke, že chlieb je len pokrmom, ktorým zajedáme polievku, na ktorý kladieme šunku, mažeme lekvár. Zabúdame, že je to práve chlieb, ktorý nás zasycuje. Zabúdame, že chlieb je jedinečným pokrmom, ktorý má vlastnú chuť. Zabúdame, že chlieb má nadpozemskú silu. Je to opačne, ostatné netreba, stačí chlieb.
Veď ako vraví Diogenes zo Sinope; koláče sú len zle ochutený chlieb. Nezatracujme chlieb ako menejcenný pokrm, lebo z pokrmov je ten najväčší, je to pokrm "každodenný". Koľkokrát ho berieme len ako doplnok, koľkokrát náš chlieb končí v koši, pretože ho nespotrebujeme celý. Veď keď si spomeniem, koľkokrát mne chlieb zostarol a splesnel, akú neúctu som mu svojim správaním preukázal, hanbím sa sám pred sebou. To teda nie... Ja som sa poučil, poučte sa so mnou.

Priatelia, prosím vás, vychutnávajte chlieb, pretože to je skutočný pokrm, ktorý vás zasycuje. Neplytvajte chlebom, to že ho je v našich domovoch veľa neznamená, že nie je cenný. Doplňme slová tej často zmieňovanej modlitby: "Chlieb náš každodenný daj nám dnes... a my ho buďme hodní!"

Pieseň o žrádle!



Hodina v kaviarni...

22. února 2014 v 17:33 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
Ráno. O hodinu otvárajú knižnicu. Sedím v kaviarni.
Na stole čaj. Výhľad na celé námestie. V pozadí hrá rádio.
Som tu prvý. Čašníčky pracovito obehujú okolo strojov. Na námestí sa sem-tam mihne človek.
Babka na bicykli manévruje pomedzi mačacie hlavy- s úsmevom. Kamarátka ide do roboty. Kývam jej.
Nevidí ma. Námestie je asi minútu prázdne. Kaviareň sa zaplňuje.
Tri generácie žien jednej rodiny sedia za mojim chrbtom. Žena s kočíkom uteká okolo lavičiek. Cez prázdnu fontánu prebehol chlapec.
Pán v tmavom kabáte prechádza popred kaviareň. Otáčam za nim hlavu. Nebol to riaditeľ umeleckej školy?
Uvažujem nad významom tohto človeka pre svet umenia. Uznanlivo kývam hlavou. Pijem čaj.
Babka o palici chodí od výkladu k výkladu. Číta. Čítam s ňou.
Kvety. Pánska a dámska konfekcia. Masážny salón.
Kozmetika. Kaderníctvo. V kvetinárstve vykladajú kvety pred vchod.
Námestie je naposledy prázdne. Domy vrhajú tieň do fontány. Zachmúrená žena vošla do jedného z neďalekých vchodov.
Babka na bicykli sa vracia. Cyklistická "Veľká pardubická". Druhá ide oproti.
Mačacie hlavy sú problémom. Do kaviarne vstúpili dvaja muži. Jeden je môj známy- "populárny" umelec.
Primitívnym spôsobom kurizuje čašníčke. Zdravíme sa. Sadajú si za tri ženy za mnou.
Spoza múru vychádza žena. Spoza múru vychádza muž. Spoza múru vychádza dieťa.
Rodina. Chlap berie dieťa na plecia. Miznú vo vchode.
Čašníčke niečo padlo. Nerozbilo sa to. Pravdepodobne mrholí.
Starší pán na bicykli ide cez celé námestie. Skupina dievčat ide nevedno kam. Muž telefonuje.
Starý pán upevnil bicykel v stojane a odchádza. Dvojčatá v kočíku- asi. Pes a pán.
Môj známy odchádza. Skupina sediaca pri okne za nim otáča hlavu. Nebol to on?
Uvažujem nad významom toho človeka pre svet umenia. Nekomentujem. Dopíjam posledný dúšok čaju.
Čaj je chutný. Aj tak som znechutený. Čas pokročil.
Muž si vychutnáva rannú cigaretu. Námestie je poloplné a poloprázdne. Platím.
Pri východe stretávam známu. Chvíľu sa rozprávame. Pozýva ma na koláč.
Zdvorilo odmietam. Beriem si svoje veci. Odchádzam.




O mladých starcoch a o starých mladíkoch!

12. února 2014 v 11:12 | Peter Gustáv Hrbatý |  Spoločnosť, doba a ja
Dnes som na domácom blogu zaregistroval tému týždňa- "stáří", po našom staroba, alebo inakšie povedané jeseň života. A čítam milé a bezstarostné blogy o babičkách, o deduškoch... A potom vážne a tvrdé blogy o nutnosti rešpektovať skúsenosti šedín, o zlej spoločenskej a hospodárskej situácii dôchodcov etc... Vravím si fajn, ale keď budete chcieť počuť o mojich starých rodičoch, tak to je skôr na osobný rozhovor, načo tu vypisovať elégie. A o druhej téme? Na to stačí pesnička K. Kryla /pod textom/, tá hovorí o všetkom!

A tu je otázka: "Ale o čom, preboha, chce tento človek písať?"
Odpoveď: "O mladých starcoch a o starých mladíkoch!"
"O čom?"
"Napríklad aj o tebe, priateľu!"
"Ale ja nie som ani mladý starec, ani starý mladík!!!"
"Vieš, vo svojom živote sa stretávam s ľuďmi, ktorí majú život vpísaný do tváre a ich vlasy už nabrali šedý odtieň. Avšak hoci chodia ohnutí alebo o paličke, ich myseľ je otvorená každému nápadu. Veria, že názor každého človeka, nech je akýkoľvek, má byť vypočutý. A ak je ten názor duchaplný, faktický a produktívny, tak má byť vypočutý. Ich telo teda zostarlo, ale myseľ je mladá, lebo je schopná prijímať nové názory! Toto sú, drahý priateľ, mladí starci..."
"No a čo starí mladíci?"
"Tak to je azda najbiednejšie stvorenie, ktoré poznám. Ide o mladého človeka neschopného prijať iný názor. Takýto človek je ako dostihový kôň. Zdravý, dobre stavaný, pripravený prekonávať prekážky, ale s klapkami na očiach! V jeho mysli sa totiž zakorenilo nejaké množstvo názorov, ktoré tento mladý človek berie ako dogmatické a nemenné... Akoby na svete existovali iba dve farby- black and white! Biele je to čo je v jeho hlave, ostatok je čierny. Takýto starý mladík je mladý len telom, jeho myseľ je stará, lebo zostáva pri starých rovnakých názoroch."
"Čo je zlé na tom, že niekto si drží svoj názor?! Veď keby stále len počúval názory iných, potom by bol taký trkvas bez svojho názoru!"
"Prirodzene, človek si musí vytvoriť svetonázor, aby nebol pokrytcom, ktorý pendluje medzi dvoma úplne odlišnými predstavami. Treba teda byť otvorený voči novým prúdom, smerom a názorom ale ani nezanevierať na to, čo tu už je. Niekedy to nové je lepšie, inokedy je zas rozumnejšie zotrvať pri starom. Ak si držíš svoj svetonázor a rozoznávaš medzi tým, čo ti osoží a tým, čo ti uškodí, potom vpúšťaj do svojho života to "dobré" a vypúšťaj to "zlé"!
Priateľu, svet hýri farbami a ty si musíš vybrať, ktoré svedčia tvojej duši... To ale neznamená, že iné farby neexistujú, práve naopak! Snaž sa vidieť svet v celej jeho kráse a potom si z neho vyber, to čo ťa naplní. No stále maj oči otvorené! Lebo ak si nájdeš miesto a zatvoríš oči pred svetom, tak potom si kôň!
Mladý starec rozoznáva, vyberá a tým mladne - starý mladík sa uzatvára, nepremýšľa a tým starne. Buď teda mladý, nie telom ale mysľou! Potom bude vek len otázkou matematiky, vlasy len otázkou kaderníctva, zdravie len otázkou medicíny..."


Sľúbená pesnička.

Keci o kritike: "Kritické keci"

8. února 2014 v 11:07 | Peter Gustáv Hrbatý |  Malé myšlienky
Moji priatelia vedia, že patrím skôr k tým, ktorí slovami plytvajú. Jednoducho povedané, kecám a viem kecať veľa o nezmysloch, o hlúpostiach, o somarinách. Viem kecať o capinách i volovinách. Kecám o blbostiach, o nesmrteľnosti chrústa. Keci o vážnych i menej vážnych témach, o umení, filozofii, literatúre, o živote. A verte, že kecám rôznymi spôsobmi: s úsmevom i zachmúrene, vážne i odľahčene, s noblesou i vulgárne, kriticky i.... No počkať! To som sa rozkecal! Kecať kriticky, nie!

Viete, priatelia, v poslednej dobe som sa stretol s mnohými, ktorí kriticky kecajú. Kriticky kecajú a to je všetko... bez riešení, bez východiska, len sa oprieť do niečoho o čo v konečnom dôsledku nemajú ani záujem. Na širokej politickej scéne sa to dá odpustiť, to je predsa len vec verejná a spektrum akých takých názorov tam byť musí. Rozum mi však zastáva nad ľuďmi, ktorí jedia múdrosť sveta v užších kolektívoch a keď príde na lámanie chleba, skutek - utek. Tento človek vám nepovie, ako máte stavať dom, nepovie vám, ako máte písať blog či vystupovať na verejnosti - všetko, čo robíte je zlé a iba on - "kritický kecal" - to vie najlepšie. Fór je v tom, že ho nikdy v takej situácii neuvidíte! Takýchto kritických kecalov je v mojom širšom okolí na rozdávanie. Ak chcete priďte, ja vám jedného dám - on môj čin skritizuje, ale nebojte sa to je všetko, čo urobí.

Môj blízky priateľ hovorí, že dnešná spoločnosť je hodnotiaca, nie produktívna a to je pravda. Všetci len hodnotia a po činoch ani stopy! Všetko v znamení zachovania si odstupu- "Ja môžem hodnotiť lebo mám odstup!" Drahí moji, človeku v močiari sa ľahko radí kadiaľ má kráčať, keď máme pevnú pôdu pod nohami, ale ísť za ním a vyviesť ho z neistoty, tak to nie! Otvoriť si ústa kritizovať je ľahké, ale robiť to konštruktívne, úprimne a ponúknuť východisko a prevziať zaň zodpovednosť, to už je o inom. To je rozdiel medzi kritikov a kritickými kecmi- medzi tárajom a kritikom v pravom zmysle slova. Kritika, to nie sú len slová- to je úprimná túžba pomôcť. Priatelia, vyvarujte sa kritických kecov a snažte sa pomáhať človeku a spoločnosti úprimne.


V tejto téme mienim i v budúcnosti pokračovať... môžete sa tešiť! :)